Stratená topánka

Smeroval s otázkou v očiach k staršej panej, ktorá ho s ustarosteným výrazom na tvári vítala. On dúfal, že ona tam bude, ona verila, že on sa vráti naspäť.„Šak ja som si aj myslela, že sa pre ňu vrátite, no bosý ste, chudáčik, len s jednou topánkou. Šak ja som videla, že zrazu on (mysliac šoféra autobusu) tie dvere zabuchol a vaša topánka, chuderka, vypadla.“Veľmi ľahko som si mohla domyslieť začiatok tohto príbehu. Pán, ktorému spadla z nohy topánka pri nastupovaní do autobusu a zatváraní dverí, sa s jednou-zvyšnou topánkou odviezol a na najbližšej možnej zastávke vystúpil, možno sa aj hanbil, chudák, veď sa iste všetci obzerali,čo to tu ten stvára, veď je obutý len na ľavej nohe...no ja by som sa iste hanbila, zvyknem sa hanbiť..., prešiel na opačnú stranu cesty – tipujem, že musel použiť nepríjemný – špinavý a tmavý podchod, počkať za neutíchajúceho údivu a „obdivu“ okolostojacich na najbližší spoj, ktorý by ho odviezol tam, kde tú topánku „stratil“ a popri tomto nekonečnom presune musel iste v duchu aj dúfať a veriť, že nejaký ozajstný dobrák mu tú topánku neodkopne resp. nevhodí do smetného koša ale – aspoň postráži.Cítila som sa tak....divne. Tak príjemne zvláštne. Pomyslela som si v duchu a poďakovala tej babičke, ktorá s takou starostlivosťou počkala na toho pána. Aj s jeho pravou topánkou. Neviem, či by som to bola urobila...keby sa také niečo stalo mne – z pozície, že by som postrážila topánku niekoho cudzieho. Fajn, dobrí ľudia, ktorí nezištne pomáhajú ešte stále sú. Potešila som sa, že stratená topánka sa dostala naspäť k svojmu majiteľovi. Dostala by sa aj stratená časť detstva vrátiť? Bol by niekto ochotný postrážiť a vrátiť deťom, ktoré nikto nechcel ten neopísateľný pocit, že sú prijímané a chcené? Vrátil a postrážil by niekto aj polku zlomeného srdca, keď niekto niekoho sklame? A keď to zranenie prameniace zo sklamania je veľmi bolestivé a hlboké a jeho plody trpké?Bolo by možné nasadnúť na spiatočný autobus, vlak, a zmerať cestu späť, naspäť k udalosti, keď niekto, možno aj nechtiac, urazí druhého človeka, ktorého má rád, alebo ku ktorému by mohol byť len obyčajne slušný? Len tak, normálne, klasicky slušný? Sú ozajstní hrdinovia jednoduchí ľudia, ktorých denne stretávame?Dá sa to, čo nechtiac stratíme, vinou iného, nejako nahradiť? Alebo sa nad tieto moje otázky dá len trpko pousmiať a zakrútiť záporne hlavou???