...ako sa dostať k nákupnému domu? Treba prejsť cez prechod pre chodcov, teda zebru. Dennodenne tadiaľ prechádza množstvo ľudí, a posledné dva týždne sa z oného okna dívam častejšie. Sledujem trasy ľudí, ovešaných igelitkami, v nich škatuľky, darčeky, mixéry, hračky, oblečenie, a čo ja viem čo všetko - ani to vedieť nechcem. Ovešaní sú všeličím, veď v obchodnom dome pod jednou strechou kúpiť sa dá všeličo...
Dnes sa pomedzi množstvo uponáhľaných, rýchlych, mladých, vysokých ľudí tmolilo čosi, čo strašne spomalilo prebeh na druhú stranu zebry tých mladších. To "čosi" boli vlastne ktosi. Babka a dedko. Staručkí, zhrbení, pomalí...šli krôčik za krôčkom, babka mala cez seba starú ošuntelú kabelku a dve textilné tašky, na pravej strane bol "do nej zavesený" dedko. Deduško šiel pomaličky, úplne z nohy na nohu prekračoval. Babka bola asi o krok a pol pred ním, zdalo sa že ho ťahá. Deduško sa podopieral paličkou, bol veru chudáčik zhrbený až ma v duchu zabolelo....
Aj električka spomalila - a to som často nevidela - aj mladé slečinky ich rýchlo obišli, ďalší za nimi spomalili krok, a tak dedko s babkou ruka v ruke odbočili presne opačne ako celý dav okolo nich.
Po pár krokoch - smerom na električkovú zastávku a nástupište, kadiaľ som si to včera behom rozdala, v domnení že tú električku stihnem, veď bežím skoro ako gazela...., deduško zastal. Ešte viac sa zhrbil. Nevládal, kričalo to z neho, hoci moje okno je na treťom poschodí....niečo pošepkal babke, ("Nevládzem babka, nemôžme ostať stáť?") babka, sa mu prihovorila asi v domnení ("Viem že nevládzeš, ale poď prosím ťa....") že to situáciu vyrieši. Vyriešilo. Dedko zvesil hlavu a šiel a šiel a šiel...
Zahli za rám môjho okna, viac som ich nevidela....prečo máme také malé okno????? Neviem čo je s nimi, možno došli domov, vybalili skromný nákup z ešte skromnejších dôchodkov. A tešili sa že majú jeden druhého....
Aj ja chcem zostarnúť s tým mužom ktorý je teraz po mojom boku :-)
