Pôvodne sme Obchodnú akadémiu v 4.B končili 32 ľudí. 21 dievčat a 11 chalanov. Tri sme mali krááásne a nebeské úmysly odcestovať z malinkého mestečka na východnom Slovenksu do Nemecka. Rovno tam a nikam inam!!!!!
Našim maminám sa z toho krútila hlava, z odvahy a prenesmiernej chuti cestovať a dokázať niečo. My sme však mali každá svoju predstavu ako a čo sa podarí, ako si to šikovne vybavíme, odcestujeme, naučíme sa niečo, opatríme deti, zabývame sa u rodiny, zažijeme kopec srandy, zarobíme nesmierne prachy a možno tam aj naveky ostaneme - veď čokeby si práve jednu z nás vybral nejaký super hviezdy Nemec??? Plány boli úžasné, dnes nad sebou žasnem....ale mladosť pochabosť.
Všetky tri sme skúšali aj pre istotu slovenské vysoké školstvo. Prvú nevzali, druhú vzali lebo tatko jej to zariadil (aspoň to sa šuškalo ja som tomu neverila ale asi teraz verím hoci kamoškou mi dodnes ostala a nevyčítam jej to), treťou som bola ja a na vysokú ma vzali na 6 rok po maturitnom ročníku.....
Prvá: Marcela. bola športovkyňa, ostrieľaná baba, aspoň sa tak zdala a všetci sme ju považovali za "drzofku" ktorá si vždy povie čo chce, a čo myslí. Chodila extravagante oblečená, nikdy si dvakrát nevzala to isté tričko, rifle, topky, lak na nechty....proste špicová športovkyňa. Z Nemecka sa po prvých Vianociach - teda odcestovala v októbri a vrátila v januári - vrátila s revom, zničená a v depresii, že ju bijú sú na ňu zlí a nedávajú jej jesť. Natrafila asi na nejakých skupších ktorí jej dali prvú vážnu lekciu zo života....bolo mi jej ľúto. Nepočúvalo sa to dobre ale čo som zmohla? Vyrozprávala mi to v júni - na našom druhom pokuse dostať sa na vyoské školy. Vzali ju.
Mňa znova nie....
Pokračovanie napíšem o pár hodín neskôr....
