Zavolala som môjmu ocinovi, ktorý je tom na PN-ke. Zastihla som ho doma, v pohodičke a bola to radosť ho počuť. Momentálne ho hnevá chrbtica.
Začal: „No ahoj moja, bol som v meste, kúpil so si ešte tri masáže za tristo korún, ešte aj vitamíny za 325 korún a tri injekcie za 129,50. a to si moja, celých 40 rokov platím poctivo odvody......
Tak sme si povzdychli nad našim zdravotníckym systémom. Hej, ocino robí od ranej mladosti, nikto mu zadarmo nič nedal, všetko, úplne všetko si vlastnými rukami spravil.
Obdivujem toho muža, za jeho silu, za jeho nádej v to že ľudia na Slovensku prestanú byť závistliví, obdivujem ho aj pre to že má nezlomnú vieru v to, čo chce dokázať. Za jeho vytrvalosť, každý deň ráno za tmy vstávať, ísť do práce, potom domov, starať sa o rodinku, s mamkou rozhodovať o vážnych aj menej vážnych veciach.... Keď ho vidím aký je stále vytrvalý občas sa za seba aj hanbím... Iste je viac takých ocinov, ktorí milujú svoju rodinu a dali by jej všetko čo jej vidia na očiach.
Trošku vám napíšem o mojom: Dlhší čas sa venuje včielkam. Keď je zlá -silná a dlhá- zima na jar nenájde ani jednu živú včielku v úli, nevzdá sa,nevadí, nakúpi si pár rodín a začína odznova. Celá rodina má medík. A ocino je šťastný a vo svojom krásnom opojení sa tým včielkam venuje....
Istý čas sa venoval aj podnikaniu. Ale podnikať na Slovensku je pre človeka - s veľkým srdcom - s vierou v ľudí - s usmievavými dobrými očami - na dedine nesmierne ťažké...kto skúsil, vie o čom hovorím. Závisť, klamstvo, podkladanie polien pod nohy často aj od ľudí o ktorých by to človek dobroprajúci nikdy nepovedal...
Už sme všetci v rodine dospelí, ale keď prídeme z Bratislavy k rodičom na Paču – našu dedinu – na víkend, alebo na dlhšiu dovolenku, ocinko nám všetkým urobí raňajky. Dospelým ľuďom!! Je to úplné NEBO. Lebo my mladí nikdy nič v tomto strese nestíhame, luxus ako naraňajkovať sa je nie vždy bežný a to sa priznám že kým ráno rozlepím oči mám čo robiť aby som pripravila aj raňajky nám dvom s manželom. Takže úžasný luxus raňajok si vychutnávam a som neuveriteľne šťastná že DOMA ma vždy čaká to teplo z ktorého som pred pár rokmi odišla do sveta za prácou. A že je vždy kam sa vrátiť. Ten včerajší 15 minútový telefonický rozhovor s ockom bol krásny. Mala som po ňom pocit že sa mám stále kam vrátiť, že mám ľudí ktorí ma vždy prijmú a že ocino svoje dcéry ( mám ešte sestru) neskutočne miluje. Krásny hlboký štvrťhodinový rozhovor... Prebrali sme moju prácu, jeho prácu, situáciu v dedinskej krčme, moju materskú, (z toho som bola najviac paf lebo sme ju od môjho vydaja a pred vyše dvoma rokmi nikdy otvorene nepreberali!!!) jeho péenku, moju školu, otázku kedy dať vyúdiť klobásky zo zabíjačky aby boli tak akurát.....a tisíc iných vecí. Bože, fakt vďaka za taký krásy hoci "len" telefonát. Koľkí by si s otcom chceli pokecať ale ... je neskoro...
Želám vám aby ste mali ocina ako ja: ktorý vás miluje a čaká na vás. Nech ste kdekoľvek, nech ste akýkoľvek, stále vás miluje. A nikdy vám nezavrie dvere ani srdce.
Ocko ľúbim ťa.
p.s Tatko, verím že si svoj zaslúžený dôchodok užiješ v radosti a pohode spolu s nami. Spolu s vnúčikmi ktorých by si už asi aj chcel, my sa posnažíme rýchlo nejakých zaobstarať :-)
