tak aj dnes...
Nakoľko sedím v kanclíku denne (len) 9 hodín obedňajšia prestávka je veeeeeeeeľmi potrebná.
Ibaže na ňu máme len 30 minút. Neviem ako vy, ja sa do nej veľmi ťažko "zmestím".
Musím sa vychystať, odpísať, zísť na prízemie pomalým výťahom, prejsť na najbližšiu križovatku, počkať na zelenú, poprepletať sa pomedzi 587 chodcov ktorí sú cez obed na tejto bratislavskej ulici von... vojsť do budovy "B", počkať si na výťah, uloviť v ňom "flek", vyviesť sa ním, vystúpiť, zaútočiť na príbory a taniere a ešte aj poháre s nápojom a hľadať miesto.
Sedím, naberiem si polievku, väčšinou som taká hladná že ju zajem chlebom, a potom...nastáva desať minúť čakania na čašníka....dnes mu to trvalo dokonca 15 minút...
Rátate? už sme az polovicou obedňajšej prestávky!!!
Čašník príde, vypýtam si. Palacinky, nie tie už dnes nie sú, ani to hovädzie s ryžou, tak tretia varianta....áno tú máme. Tak slušne sedím , tvárim sa že vôôôôôbec nie som hladná, prekladám príbor a pohár s nápojom po stole, konečne idea nie, to nie je pre mňa pre tých čo prišli za mnou..smola.
Ide druhý, áno ten má moje jedlo.
Som taká hladná že na jedlo zaútočím prvou kozmickou. Konečne som najedená. Lenže....najedená vôbec nie som. Ako je dobrým zvykom som ešte stále hladná...poznáte to? že? normálny stav...No nič, nemíňam na sladkosti, nejak ten žalúdok najedený ale hladný dnes oklamem. (Napijem sa vody...)
Výsledok dnešnej naháňačky: na obede sme dnes boli o 10 minút dlhšie, so zovretým hrdlom sme sa uponáhľané aj s kolgyňou Maťou (ktorá si vyvrtla členok a teda kríva) vrátili naspäť a tŕpli sme či nás šéf privíta svojim prísnym zrakom.
Uf nebol tu, šiel na obed...akurát jeho nikto nekontroluje a tak sa nemusí stresovať či to stihne.
Môj muž povedal, že ma bude radšej šatiť ako živiť. O tom, kedy ma je lepšie živiť ako šatiť napíšem nabudúce:-)
