Deväť krížikov

Autor: Andrea Vaňová | 27.6.2010 o 12:34 | Karma článku: 10,82 | Prečítané:  425x

Moja babička má narodeniny. Deväťdesiat rokov. Balík previazaný mašľou. A tá je ozdobená slzami.

Narodila sa v roku 1920. To je tak dávno, že až.... Porodila osem detí, štyri sa nedožili ani útleho detského veku, hneď zomreli. (Dnes niekto rozmýšľa, či sa oplatí mať jedno dieťa.)

A narobila sa až-až. Najprv okolo domácnosti, statku, muža, detí a až potom sa postarala o seba. Od jari do jesene sa chodila na polia, kamsi ďaleko....vraj šli tri dni cez kopce, kým došli do cieľa. Kosili a hrabali, hrabali a kosili, dnes je na tých lúkach už les. (Ta to daleko sme chodyly, tam za toty luky, šo sut dnejs ľis.) Dnes už deti možno ani nevedia, čo sú hrable.

Hovorila mi, že pri nejakom hrabaní sena sa splašil kôň, ktorý ťahal voz. A na ňom sedela ona. Z voza spadla a bolo to vážne. Poškodil sa jej sluch a odvtedy dobre nepočuje. A potom šli znova tú istú cestu naspäť. Skontrolovať svoj statok a svoj dom, napiecť chlieb na tri týždne. (To sa nepeklo každy deň, divka moja.) A vyprať ľanové košele a nohavice. V potoku, ako inak. (Ta deže mydlo, drahota bula.) Bez mydla. Bolo drahé.

Potom sa babka vydala, z lásky. Za môjho dedka. Škoda, že si ho vôbec nepamätám. Zomrel, keď mala moja mamka ...násť rokov. Ostala sama so štyrmi deťmi. S dlhmi na krku a zodpovednosťou za statok a kúsok majetku, ktorý komunisti "dovolili mať". Každý halier otočila asi stokrát keď nie viac. Každú triesku dreva využila. Keď sa teraz rozprávame, aké to bolo, už si babka radšej nespomenie, a ja ani nechcem, aby si na ten ťažký život vdovy spomínala. Len si vzdychne a v spomienkach zaletí tam, kde to ja nepoznám. Babka pochovala ešte jedného dospelého syna.

Keď sme jej pred rokom a pol vysvetľovali, ako je to so zavedením eura, spomenula si na menovú reformu z 50tych rokov....

Na hornom konci dediny mala babka s dedom dom. Voňalo to v ňom tak rozprávkovo. Mohli sme chodiť len do kuchyne, predná izba bola akoby zakonzervovaná. Akoby dnešná hosťovská. Velikánska posteľ, obrovské skrine. Voňali mydlom, a spomienkami.

V kuchyni bol stojan s lavórom a mydlom, tam sa vyliala čistá voda a mohli sme si umývať ruky. Na dvore studňa, ozajstná. A potom dreváreň, eldorádo pre deti, matne, veľmi matne si na to spomínam. A kus ovocného sadu, na strmom kopci. Aj moje spomienky sú poriadne zaprášené. Dnes ten dom nestojí, zbúrali ho. Kúsok poľa je zarastený trávou a burinou...

V osemdesiatych rokoch sme babku vzali k nám do domu. Moja detská izba bola vtedy naša spoločná. Babička sedela vo svojom kresle a modlila sa. Premodlila naše životy aj naše cesty a osudy. Všetky naše chrbáty podopierajú neviditeľné nitky jej modlitieb. Neviem to inak napísať, ale je to tak. Kto má babičku so sošúverenými rukami, čo sú ovité ružencom, vie o čom hovorím.

Tu v tom čase začalo byť u nás veselo: babičku sme nevedeli naučiť, aby používala elektrinu. Aspoň nech si zapne svetlo keď ide na wc. To bola šou, keď sme sa na ňu takmer posadili, lebo sme ju na wc nezbadali:-) (babička tam bola potme). Alebo sme sa v noci zobudili, že v dome niekto je (akože zlodej) a to len babička potme chodila po chodbe lebo si šla vziať do kuchyne pohár s vodou a znova do svojej izby (potme, ako inak). Dal by sa napísať hrubý niekoľkozväzkový román o generačnom súžití, veselšom aj tom smutnejšom.

Dnes sedí babička znova vo svojej izbe, pred sebou má modlitebné knižky, v rukách ruženec. Na stole tanier s narodeninovou tortou (Ále, odloš ho het, pojište vy.)

Včera sme telefonovali (cez skype) so sesternicou. Je na druhej strane Európy. Babička nechápala, že ju v počítači vidí. A už vôbec nechápala, že keď jej povie niečo do mikrofónu, ona to počuje tam kdesi ďaleko:-)

Babička sa narodila v roku 1920. V roku 1960 zaviedli do našej dediny elektrinu. Vodovod v roku 1993 a plyn ešte neskôr. Telefóny a mobily neboli. Na auto nemysleli ani vo sne.

Najlepšie slivkové knedlíčky a parené buchty vždy spočítala, koľko sa jej podarilo urobiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Tých, ktorí odišli, svet prijal s otvorenou náručou

Aké by to bolo, len tak sa zbaliť?

KOŠICE KORZÁR

Fotil okupáciu v Košiciach, snajper ho zasiahol do hlavy, ostal ochrnutý

Okupáciu ovplyvnila životy ľudí.


Už ste čítali?