O troch grošoch

Autor: Andrea Vaňová | 7.1.2010 o 15:28 | (upravené 18.2.2010 o 9:40) Karma článku: 4,88 | Prečítané:  913x

Tú rozprávku  by som mohla zameniť za rozprávku o troch generáciách. A čo keď groše vymením...za niečo iné? Napríklad za obyčajú, takú jednoduchú a čistú lásku. Detskú.  

Narodilo sa nám dieťa a ako dni zmätku a nekonečného kolotoča pominuli, nastalo čosi zázračné. Prišla jar, prvé chytanie trávičky, voňanie púpavy, nieee miláčik, nejedz ten kvietok a po takmer roku života nášho pokladu som si povedla, že by bolo fajn navštíviť konečne rodnú hrudu. Vycestovali sme pozrieť starých rodičov. Teda, mojich rodičov.

Videli ste dospelého muža, ktorý vlastnými rukami postavil dom, zhotovil skrine a postele, často pre starosti v noci nespával ale rozmýšľal, ako sa zmení, keď drží v rukách vlastné vnúča? Tisíckrát ho postíska, a hŕŕŕ s ním v kočíku do dediny. /No poparádiť sa idem, obleč mi ho rýcho./ Ten, kto je dedkom alebo babkou vie, aké to je, byť neuveriteľne hrdý na svoje vnúča. Tvár sa rozjasní, krok je neuvriteľne svieži a z celej osoby žiari pýcha. Ale taká iná, láskavá. Náš dedko sa teraz pyšne prechádza s vnúčikom po dedine, chodia pozerať koníky na horný koniec dediny /čo na tom, že vnúčik sa na neho pritisne tesnejšie ako kedykoľvek predtým, lebo ten maličký človek sa veľkého zvieraťa bojí/. Dedko povyrástol o ďalších pár centimetrov a vie, že vnúčik ho potrebuje a cíti v ňom istotu. Keď sa tí dvaja hrajú na rušňovodičov v našej obývačke, celý svet sa môže postaviť na hlavu. Je okolo nich "neporiadok"? To je ich svet. Dedko sa zmení na chlapčisko. A malý??  Stačilo mu dve hodiny, aby rapotal "ta-ta-ta-ta-ta" akože robí vláčik. Najťažšie sa opisujú premeny srdca.

Videli ste slovenskú ženu, vlastnú maminu, ako sa jej srdce plné lásky zväčší a stane sa babkou kamarátkou? Ženu, ktorá musela často poslúchať diktovanie davu a nemala toľko pokoja v duši ako dnes? Vtedy, keď som ja bola malá bolo treba postíhať mnoho vecí, posplácať ešte viac a bolo to určite ťažšie ako dnes, keď je auto, mobil a podobne. Je krásne sledovať, ako sa vaši rodičia menia. Už to nie sú tí rodičia, ktorí mi ako dieťaťu často niečo zakazovali, už sú to úžasne radostní a spokojní starí rodičia.

Veľmi často si nahlas povieme, že doháňajú zameškané ale paradoxne sa už nenáhlia. Už si vychutnávajú to, o čom vedia, že stojí za to. A ja si tisíckrát uvedomím, že aha, tak preto sú vraj strarí rodičia lepší a spokojnejší ako vlastní rodičia. Tých trápi všeličo a na mnoho vecí sa nevedia dívať s nadhľadom. Starí rodičia však majú čas na láskavé a nekonečné opakovanie viet  typu "nestúpaj po tých kvietkoch, to som zasadila a v lete budú kvitnúť". Ako je to možné, že pri babke sa maličký rozhovorí a trvá mu jeden deň, kým sa naučí povedať, koľko má rokov? Nechápem:-) Babka je taká pyšná, že malý za jej pomoci hovorí "da" a ešte aj ukáže dva prstíky. Že aha mama, to len ty si myslíš, že ja nerozprávam:-) Nechápem, dohodli sa tí dvaja na mňa? Babky majú takú zvláštnu trpezlivosť, akúsi trpezlivejšiu.

Často mám pocit, že k úplnosti, radosti a  spokojnosti našej rodiny by sme mali bývať spolu. Mnohí si myslia opak a absolútne netúžia bývať či žiť v blízkosti rodičov a už vôbec nie svokrovcov, ja viem. Ale všimla som si že nám mladým rodičom často chýba ten praktický a tak prirodzený vzťah. Uvedomiť si dôležitosť vzťahu medzi mnou a dieťaťom, dieťaťom a starými rodičmi.  Ľudia sa dnes radi izolujú, okliešťujú, mladí chcú bývať hneď sami a ani si neuvedomujú o čo prichádzajú. Prirodzený vzťah dieťa-rodič-starý rodič sa vytráca.  Aké ľahké je odcestovať spoznávať svet, odísť za prácou a žiť vo svojom svete. A je ťažké prísť znova naspäť a poprosiť o pomoc alebo o radu skúsenejších, vlastných rodičov. Alebo o tú pomoc ani nie je potrebné prosiť, stačí len byť spolu a sledovať. Vidieť a uvedomiť si, že dieťa si tak úžasne rozumie so starými rodičmi. Ich svety, pre nás tak odlišné, sú si vlastne tak podobné a v mnohom si rozumejú. Dobre som sa na sebe bavila, keď som pri prvej návšteve s maličkým u rodičov zahlásila, že chlieb teda v žiadnom prípade také malé dieťa ešte nemôže. Synček mal asi 7 či 8 mesiacov. No a mamka sa tak od srdca zasmiala, že vraj mu už pred chvíľou dala kúsoček. Malému chlebík tak chutil!! Babka bola spokojná a šťastná, malý nadšený že konečne mu niekto ponúkol aj stravu dospelých a ja, upätá mamina na predpisy a odporúčania múdrych kníh a ľudí som ostala nechápavo stáť. No veď hovorím, že babky akosi zvláštne rozumejú vnúčatkám a plnia ich želania:-)

Tri generácie,  moje dieťa - ja - moji rodičia. Kruh by sa mohol uzavrieť. Je zbytočné písať o zázrakoch, ktoré sú krásne, čisté a obyčajné, lebo príchodom dieťaťa sa mnoho napnutých vecí uvoľní, poľudští a zjemní. Kruh sa neuzatvára, ba naopak.

Moja babička! Žije s mojimi rodičmi a tvorí štvrtú generáciu. Toho roku oslávi 90 rokov. Už poriadne nepočuje a všetko jej treba opakovať aspoň dva-trikrát. A už aj zabúda, takže zopakované jej treba pripomenúť. Jej pokrútené prsty na rukách svedčia o ťažkej práce. Od svitu do mrku, napoliach, na lúkach, doma pri rodine a v stajni pri zvieratách. Babička porodila osem detí, štyri hneď alebo vo veľmi nízkom veku zomrelo. Piate v dospelom veku. Asi by som neprežila taký údel.... Myslím že v roku 1920 a dosť dlho po ňom ešte v našej dedine nebola elektrina (televízor, rádio, rúra, mikrovlnka, umývačka, práčka.....) a zaviedli ju v 50.tych rokoch. Taký telefón bol v dedine možno jeden (mobil, internet, SMS-ky....) pralo sa pred domom v potoku, ktorý bol čistejší ako čistý a neplávalo v ňom toľko neporiadku ako teraz. Autá? Akurát tak konské povozy aj to nie pre každého. Potom menová reforma, s katastrofálnymi následkami. Zomrel dedko, babička ostala sama na štyri deti. Neuveriteľne šetrila - veď musela. To jej ostalo dodnes a niekedy prichádza k naozaj komickým situáciám. Ani nebudem opisovať zmenu meny pred rokom, to by bola kapitola sama o sebe. Myslím že babička v tichu patriacej jej a Nebu už premodlila niekoľko našich životných rozhodnutí, ciest, hľadaní, križovatiek, kríz, sporov, hádok, problémov, radostí, životných osudov, sĺz, bolestí....

Vy ho kúpete vo vani? Také malé dieťa? Babička nechápavo pozerá, ako sa môže ročné dieťa tak jašiť vo vani, keď ho kúpem. Nepúšťajte ho von, prechladne vám! Sú aj vtipnejšie odporúčania našej babičky.

Babička má svoju izbu. No a náš malý Matúško je dosť vybitý na to, aby na dvere izby tak vytrvalo klopal (či skôr búchal) aby sme mu ich otvorili. Asi tisíckrát denne chodí pozerať, ako sa babička modlí. Jej zvráskavená tvár sa mu prvé dva dni pobytu nikdy nepáči, priam sa jej bojí. Ani ruky nemá babička také hladké, že by ich malý chcel chytiť. Ale potom sa to zlomí a Matúško chodí babičku chytať za ruky, za zásteru, ťahá ju a vyškiera sa, robí "kukuk" a vzápätí zahanbený od nej uteká. Jeden ďeň sa rozhodol babičku vystaviť náročnému presunu. Chytí babku za ruku a ťahá preč od stolíka. Babička už chodí veľmi opatrne, podopiera sa palickou. Ha! Kebu ju tak teraz mala v ruke, kde je? Maličký si z nej spravil akúsi hračku a kamsi ju odniesol. Babička pomaličky a veľmi opatrne prejde bez palice svoju izbu. Maličký ju ťahá za ruku, úžasné, že ich kroky sú tak podobné - v rýchlosti. Kontrolným pohľadom zistí, či babička stále za ním ide, už sú v predsieni a babička malého stále nasleduje. My ostatní sledujeme v nemom úžase tento krásny prejav lásky a uhýbame im, aby mali tí dvaja dosť miesta. Matúš naviguje babičku na stoličku v kuchyni (už prešli 4 miestnosti) a keď ju konečne usadí, úplne automaticky a samozrejme jej pošle pusu.... Rozbehne sa ku mne, uistí sa, že nespravil nič zlé, silno ma objíme a beží sa ďalej hrať s vláčikom či loptou. Babička sa usmieva, a krúti hlavou ako to také malé, dnes už 18mesačné, dieťa vie a vládze. Ja s maminou sme šťastím a dojatím celé bez seba a radšej idem robiť kávu. Malý zrazu pricupitá, na dve sekundy, hlási ako rozhlas "ka - ka" lebo počuje kávovar a zase ho niet.

Často ľutujem, že takých chvíľ nie je viac, že nežijeme spolu v troj- či viac generačnom spolužití. Také prirodzené prostredie by to bolo, pomyslím si. Deti by sa stále mali s kým hrať, rodičia by mohli ísť pokojne na nákup či len tak sa spolu prejsť, starí rodičia by sa mali tiež s kým hrať a všetci by boli spokojní a naplnení. No kto vie, čo nám život pripraví. Tá rozprávka o troch grošoch by mala význam aj dnes. Tie groše by sme nemuseli zameniť ani za koruny či eurá, stačila by obyčajná, jednoduchá, čistá láska. Detská.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maiga: Kosík bol po prepustení u nás na návšteve

Ibrahim Maiga v Mali Kosíkovi pomáhal.

DOMOV

Lajčák by bol favoritom prvého kola, ukazuje prezidentský prieskum

Za Lajčákom skončil s odstupom Mistrík.


Už ste čítali?