Okrem toho odmalička tiež riešim, kto mojej zubnej lekárke plombuje zuby, kto lieči môjho očného lekára, keď sám sebe pozerať do očí nevie...a tak podobne. Deti majú svoje starosti.
Teraz mám dieťa ja. Ešte poriadne neviem čo s ním, hoci sa snažím porozumieť každému jeho plaču. Viem len jedno, že byť s ním sama doma, by som asi celkom nezvládla. Mám tu teraz takého anjela, ktorý sa o nás oboch stará, o maminu aj o malého. Keď ráno o 02.12 pozerám na mihotavé tiene petržalských stromov, a z protiľahlých 243 panelákových okien svieta už len posledné dva, vnímam milý šuchot, ktorý mí láskavo dovolí ostať ležať a snažiť sa driemať.
"Ostaň ležať, ja ho pokolíšem..."
"Lež, ja k nemu idem...ty musíš byť vyspatá..."
O polhodinu zas a znova a nadránom takisto.
A aj keď na všetkých svätých obrázkoch z môjho detstva boli anjeli strážni nakreslení akoby sa vynárali z vody, zaujímavé pre mňa bolo, že nikdy napríklad nemali nohy. Môj anjel ich má. Tí anjeli na obrázkoch boli vždy takí neobyčajní a ja som sa na nich dívala s bázňou.
Na našom dedinskom oltári sú dvaja malí anjeli, a ja odmalička rozmýšľam, ako im rastú z chrba tie krídla. Je to totiž ťažko viditeľné: jedno krídlo je ohnuté - takže presne nevidieť, odkiaľ "pramení" /či spod lopatky alebo sponad nej/ a to druhé...to vlastne poriadne nevidieť, lebo anjel je skrúšene sklonený...
Môjmu anjelovi však presne viem, ako a kde......rastie srdce. Schovám sa do neho celá, so všetkým, čo mám. S tým dobrým aj s tým horším....
Tie krídla...vlastne vôbec nepotrebujem vidieť.