reklama

Reálna rozprávka o tom, ako (vĺčkovi) cvakli zúbky naprázdno

Utorok večer a ja z letného tepla úplne „oťapená“. Predo mnou sú blízke potraviny, so mnou nákupný zoznam pozostávajúci zo štyroch nevyhnutných vecí k príprave večere pre môjho spolubývajúceho. Automaticky tie štyri druhy potravín nakladám do košíka a trielim cez preplnenú predajňu k pokladniam.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Zákon schválnosti hovorí, že si vždy, alebo teda vo väčšine prípadov, úplne nechtiac vyberiem tú pokladňu, pri ktorej je najviac ľudí. Ak by tam bolo ľudí najmenej – zaručene by sa všetkým predo mnou zasekli platobné karty pri platení prostredníctvom terminálu alebo by sa im prihodila iná zapeklitá situácia.Bolo mi to akosi jedno, výnimočne som nemala chuť predbiehať sa, strkať sa a netrpezlivo dávať všetkým najavo, že práve JA dnes nemám čas a že práve MNE by malo byť umožnené čo najrýchlejšie sa z predajne aj so zaplateným nákupom dostať. Keď som videla ako pokladníčka, ku ktorej som sa slimačím tempom blížila, kmitala, bolo mi jej ľúto. Ale šlo jej to fakt perfektne. Ani sa nečudujem, keď videla tú frontu ľudí, ktorí počítali každú sekundu práce jej rúk.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predo mnou stála vykočkovaná slečinka, hm, chudšia ako ja, pomyslela som si, výrazne namaľovaná, no tej špirály by som si toľko na oči v tejto pražskej horúčave nedávala – preletelo mi hlavou, na ušniciach sa pohojdávali veľké náušnice. Päty mala odraté od akýchsi topánok s čiernou podrážkou ale teraz mala obuté pekné biele sandáliky. No, veru, aj ja by som si už také nejaké sandáliky mala kúpiť, pohľad do môjho virtuálneho botníka.

Za mnou stála o neforemný, starý ale účel plniaci detský kočík opretá žena. Zjavne unavená životom a čakaním v rade, ktorý sa vôbec nehýbal. Z takej strednej vrstvy, nebola upravená, len tak ledabolo oblečená. Odrastali jej nekvalitne nafarebné vlasy a oblečené mala akési staré svetlomodré široké tričko. Pár krát mi narazila kočíkom nechtiac do ľavého lýtka, keď sa jej dieťa cmúľajúce rožok z bielej múky, ( mohlo mať asi tak dva roky) hompáľalo v kočiari a snažilo sa ignorovať obmedzenie vlastného pohybu, ktoré spôsobovali „popruhy“ v kočíku. Zrejme, aby z neho nevypadlo či nevyskočilo... Nevadilo mi sem-tam slabé kopnutie do lýtka. Obzrela som sa, na sekundu sa nám stretli pohľady, ale každá sme boli v svojom svete. Dieťatko zodvihlo hlávku, usmiala som sa na neho – úsmev mi bol opätovaný. Aké milé...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otočila som sa dopredu, či sa náhodou rýchlosť pokladníčky nestrojnásobila.  Pricupitali povedľa mňa akési tri deti, dve dievčatká, blondiatka, a jeden chlapček. Mohli mať asi tak od 4 – 8 rokov. Intenzívnym očným kontaktom, ktoré smerovali pravdepodobne svojej mame som hneď usúdila, že v kočíku sedí štvrté dieťa ženy stojacej za mnou.

Já chci taky mami!!“ zašvitorila slečna. „Co furt?“ ozvala sa otrávene mamina. „Já chci taky ten rohlík, jak má Kačenka,“ tlmočilo dievčatko svoju prosbu ďalej. „Přestaň s tim, doma máš jídlo!“ odbila ju mama. Deti sa začali hrať s uloženými nákupnými košíkmi.Slečna predo mnou začala neprezieravo upratovať a premiestňovať obsah svojej veľkej teižbielej kabelky, z jednej prepážky ukladala veci do druhej, z druhej do tretej. No moja zlatá, to teraz musíš robiť? Pomyslela som si a vyložila som svoje štyri kusy na pás a odložila košík k ostatným. Fuj, bol celý zamastený, olepený, obchytaný od predchádzajúcich kupujúcich, nemám to rada. Bola som ako v mrákotách, zničená celodenným teplom a pripadala som si ako námesačná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešla asi sekunda-dve, kým som sa znova na päte otočila späť k pásu, na ktorom sa posúvali moje potraviny. Slečna predo mnou už platila.

Začula som tiché ale nesmierne výrazné: „Zvedni to, okamžitě to zvedni a dej sem!!“ Nechápala som kto teraz vydáva také pokyny...a hlavne komu patria. Mrkla som na podlahu, či mi nevypadlo niečo z kabelky, ale veď nič mi vypadnúť nemohlo! Peňaženku som zvierala v ruke, mobil bol na spodku kabelky. Sekunda na úvahu. V tej ďalšej som sa ale okamžite prebrala z letnej letargie keď sa mi pohľad stretol s dievčatkom, ktoré sa ešte pred minútkou hralo s nákupnými košíkmi. V dlani žmolilo hrsť Euro-bankoviek. Mohlo to byť asi tak dvesto Eur a určite aj viac. Práve museli niekomu vypadnúť z vrecka, jej mama si to všimla a snažila sa dieťaťu nenápadne ale rázne rozkázať, aby hlavne nenápadne a bleskurýchle tie peniaze zodvihlo a rýchlo kamsi schovalo. Dieťa ich zodvihlo a dvíhalo zo zeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Detská úprimnosť a čisté oči prezradia všetko, poznáte to, že???

Je to vaše, paní?“ milý detský hlások mi kládol otázku a v očiach sa zračil strašný strach asi že „co mi řekne maminka, když jsem ji to měla podat?“

Nie, moja, nie je to moje“ odpovedala som. Pomyslela som si, že keď mi nedávno dvadsaťročná predavačka v lekárni nerozumela čo je to "členok" tak mi to štvorročné dieťa po slovensky tiež nebude rozumieť...

Žena za mnou paralelne s mojou zápornou odpoveďou tiež vykríkla „NE!“, začala hlasno dýchať a ovládala intonáciu hlasu, aby nebolo poznať, že som si všimla, čo som si zjavne všimnúť nemala.

Spozornela aj slečna, ktorá predo mnou medzičasom zaplatila svoj nákup a bola na odchode. „Ježíš, moje Eura! Mockrát vám děkuju paní!! Opravdu!“ ďakovala mame štyroch detí, ktorej zrejme práve cvakli zuby naprázdno, ako sa hovorí, a už si ukladala modrasté bankovky tam, kam patrili. Do patričnej prepážky v kabelke, ktorú nabudúce určite nebude upratovať v plnom obchode potravín.

Tá čistá detská úprimnosť, silnejšia nad prísne rozkazy dospelých...

Andrea Vaňová

Andrea Vaňová

Bloger 
  • Počet článkov:  91
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prispieva na miriam.sk a symbolicky do rodinného rozpočtu Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSto vežičiekVytrvaťHobbyJaskyneSúkromnéÚvahyVýletíkyRodičovské

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu